Výroba a používanie octu na území dnešného Talianska má tradíciu siahajúcu stovky rokov do minulosti. Zámerne používam slovo používanie, pretože najznámejší typ talianskeho octu – balzamikový – pôvodne nebol určený na konzumáciu, ale ako pomoc pri liečbe drobných ťažkostí, na dezinfekciu alebo ako prestížny dar. Bol teda doslova balzamom, nielen svojou konzistenciou.
Na začiatku sa však musíme vrátiť do čias starovekého Ríma k legionárom a ich nápoju zvanému posca. Išlo o zmes vody a vínneho octu, niekedy doplnenú bylinkami alebo medom. Posca bola praktickým a lacným nápojom. Ocot vo vode obmedzuje množenie niektorých mikroorganizmov a zároveň je v horúčave veľmi vítaným osviežením. Pre armádu, ktorá pôsobila od Británie až po Blízky východ, bol ocot darom z nebies. Nekazil sa a používal sa aj na čistenie rán a niektorých nástrojov. Práve z hubky namočenej v posce sa pravdepodobne napil aj Ježiš pribitý na kríži.
A teraz sa presunieme z Golgoty do Modeny v 11. storočí, kde dielom náhody vzniká pravdepodobne najznámejší ocot na svete – balzamiko. V oblasti Modeny sa celé stáročia varil vínny mušt na sladidlo zvané saba alebo tiež mosto cotto. Niektoré nedostatočne uzavreté sudy však začali kvasiť a meniť sa na ocot odlišný od bežného octu, s nezvyčajnou sladkokyslou chuťou.
V roku 1598 sa rod Este presťahoval do Modeny a práve na ich dvore sa začalo so systematickým pestovaním a zdokonaľovaním balzamika na prestížnu špecialitu. Ocot zrel v podkroviach, kde v lete panovali veľké horúčavy a v zime, naopak, výrazný chlad. Výkyvy teplôt podporovali odparovanie, kvasenie a zrenie, a tak sa klíma oblastí Modena a Reggio Emilia vlastne stala súčasťou receptúry.
Tradičné balzamikové octy zrejú minimálne 12 rokov a za ten čas by mali vystriedať päť až sedem sudov z rôznych druhov dreva, pričom každá octáreň (acetaie) môže mať vlastnú kombináciu tejto sústavy sudov (batteria). Najčastejšie sa používajú dubové, gaštanové, čerešňové, borievkové, jaseňové a morušové sudy. Staré rodiny si svoje sústavy sudov veľmi strážili. Nešlo len o obsah sudov, ale aj o ich poradie. Niektoré octárne používali tie isté sudy viac ako 100 rokov. Steny sudov boli natoľko nasiaknuté octom a mikroorganizmami, že sa verilo, že práve v nich prebýva „duša“ rodinného balzamika.
V roku 1796 dobyl Modenu Napoleon a vojvodskú octáreň rozpredal. Súpravy sudov skúpili šľachtické rody a bohatí mešťania, čo paradoxne viedlo k rozšíreniu tradície výroby a pomohlo ju zachovať až dodnes.